Archív
ELIE EL (F)
28.04. - 22.05.2005
MIMO MATÉRIE
S patričnou úctou k apoštolom nihilizmu a beztvarosti, tvorba Elieho Ela je humanistickým a lyrickým umením. Zobrazuje svet, ktorý ho obklopuje, s podmaňujúcim pôžitkom, dôkazom čoho je spôsob, akým dokonale rozdrobí používanú substanciu. V skutočnosti vo svojej maliarskej praxi vyhľadáva efekty zhustenia a škrabania, ktoré viac-menej určujú predvídateľné tvary. Máme to teda chápať tak, že odteraz je Elie El figuratívnym maliarom? Otázku nesmieme formulovať takto. Ak je to tak už nejaký čas, potom umelec vedený hľadaním ľudskej podstaty vytvára štylizované zobrazenie, ktoré ho často privádza na hranicu abstraktného umenia. Navyše, vo svojich dielach viac využíva juxtapozíciu a sériu ako kontinuitu v línii alebo v témach. Tak sa zapisuje do tradície roztržky. Roztržky s predchodcami a s históriou svojho vzťahu k maľbe. A predsa umelcov svet nikdy neupadne do chaosu; obraz človeka zostáva identifikovateľný, neodcudzený technikami a postupom, s ktorými výtvarník experimentuje. Nástojčivo to pripomína divákom lásku, ktorú Elie El cíti voči ľudstvu, stotožňujúc sa tak s Cocteauovým výrokom: „Každý človek je svetom hodným odhalenia.“ Postava vstáva zo zeme a zrazu sa objaví nádej, víťazstvo života nad ničotou. Tlačiac sa z hlušiny – sieť vrstvenia na plátne výborne vyjadruje toto odtrhnutie – postavy, ktoré obývajú umelcov výtvarný svet, predstavujú rozmanité dôvody, aby sme uverili, že človek môže skutočne prežiť svoju vlastnú agresívnosť, svoje vlastné zločiny. Teda nestráca sa úzkosť, ale maľba ju zväčšuje. A ak maľba dokáže byť vždy dopytovaním, svedčí to aj o potrebe súčasného sveta. Človek teda nesmie byť prekvapený angažovanosťou Elieho Ela v dnešnej spoločnosti. Výtvarník je zakladateľom dôležitého medzinárodného festivalu súčasného umenia Puls’Art. Keďže rád cestuje a stretáva sa s ľuďmi, je interakcia spôsobom, akým žije svoj život. Hoci je nepochybne spätý so svojimi stredomorskými koreňmi – láska k červenej a k teplým farbám – hlboko sa zaujíma aj o moderné mestá, o ich centrá a americké veľkomestá. Fakt, že súčasné umenie vyrastá z autentickej praxe a otvoreného spoločenského prostredia, je u Elieho Ela presvedčivo zdôrazňovaný. Preto odmietnutie prístupu estetického nadšenia sa javí ako produktívne a významné. Francúzsky spisovateľ Paulgan hovorieval, že sa to stane „rámom a samotnou masou obrazu“.
Claude Gache