Archív
KVĚTOSLAVA FULIEROVÁ - ZRKADLENIE
08.09. - 29.10.2017
.
Květoslava Fulierová
Narodila sa 1932 v Olomouci. Prvé kontakty s fotografiou zažila u svojej matky Marie Zavadilovej, neskôr u prof. Karla Hrubého v Brne, kde študovala na VŠUP (Vyššia škola umeleckého priemyslu) v rokoch 1948-1952 grafiku u profesorov Zdeňka Juny a Jana Bruknera. Hudobné vzdelanie získala u prof. Emila Hábu, Františka Veselku a Josefa Brabca. Pôsobila ako huslistka v komorných združeniach. V roku 1963 bola prijatá do Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Od roku 1990 je členkou Umeleckej besedy slovenskej a Spoločnosti voľných výtvarných umelcov pri Slovenskej výtvarnej únii. V období 1958-2017 usporiadala viac ako 80 individuálnych výstav a zúčastnila sa na mnohých kolektívnych výstavách na Slovensku aj v zahraničí. Pracuje v odbore grafika, fotografia a ilustrácia. Žije v Bratislave.
ZRKADLENIE
prítomnosti
minulosti
smútku
radosti
farieb
tónov
zrkadlenie za osnovou piatich čiar
K.F.
Výstavu grafík a fotografií Květoslavy Fulierovej z posledných rokov otvára cyklus diel s námetom zrkadla. Zrkadlenie môže byť chvejivým odrazom lúčov svetla na hladine, rytmom prchavých momentov, chvíľkovou impresiou, aká sa viackrát nezopakuje. Zrkadlenie na tejto výstave by sa dalo charakterizovať sériou diptychov, kde vedú dva oddelené obrazy dialóg. Pre Fulierovú je však zrkadlenie navyše čímsi viacrozmerným v tom, ako autorka obrazmi uvažuje o čase. Zrkadlenie nie je len estetickou činnosťou svetla a farieb na povrchoch, ale viac než to je meraním času ľudského života. Zrkadlením sú zachytené premeny tváre. Tvár zase prichytí zrkadlenie pri čine. Fotografický pohľad zostáva ako motýľ napnutý v čase. A potom je tu zrkadlenie matky v dcére a dcéry v matke. Zrkadlenie je hlbokým porozumením plynutia života od mladosti k starobe. Zrkadlenie je prekonaním pominuteľnosti v hľadaní a nachádzaní blízkych ľudí, v harmonických a inšpiratívnych stretnutiach, ktorými preniká láskavé poznanie kontinuity. Hudobný motív a muzikálnosť grafického prejavu predstavujú zázemie a dobre známe východiská jej grafickej tvorby. Pokiaľ sa v rozsiahlejších cykloch autorka sústredila na prelínanie grafických postupov s fotografickým obrazom, v uplynulom období popri inšpiráciách klasickou hudbou vstupuje do jej tvorby poézia všedného dňa. Citové očarenie vedie od tónov a farieb k prýšteniu vody a svetla, k prvým stopám na rýchlo miznúcom snehu, k chvejivým dotykom spomienok vrstvených na obrazoch dôverne známych predmetov. Opakujúci sa a zakaždým nanovo vynárajúci sa zväzok piatich čiar zomknutých k sebe akoby zotrvával v očakávaní, kým sa doň usadia nepokojné noty. Tie však vo svojej rozmarnej svojvôli nechávajú prázdnu osnovu čakať, kým sa nepremení do farebnej partitúry. Osnova rytmicky beží obrazovým poľom, chvíľami mizne a opäť sa vracia. Jej napäté očakávanie hudobných metamorfóz zobúdza našu fantáziu a podnecuje imagináciu. Je to dej, ktorý cyklicky osvetľuje, iluminuje okamih, vdychuje život veciam usadeným na dôverných miestach. V grafikách a fotografiách Květoslavy Fulierovej sú tóny a farby. Sú tam i smútky a radosti. Je tam prítomné aj minulé. Ale tieto dvojice tvoria jednotu zrkadlenia, čerpajúcu nesmierny nadhľad a vznešenosť z kultúry života, dalo by sa povedať - zo životnej súhry. Kultúra života je tým, čo ponad formálne rozdiely tvorí nemiznúce puto medzi autorkou a jej umeleckým a životným partnerom, Júliusom Kollerom. Květoslava Fulierová sa nám opäť prihovára z hudobnej Atlantídy, z kontinentu strateného a znovu nájdeného.
Daniel Grúň
.
