Archív
ANDREJ PIRRWITZ
02.11. - 02.12.2017
.
Poetika časopriestoru, ktorú Andrej Pirrwitz zobrazuje prostredníctvom fotografie už niekoľko rokov s použitím precíznej a náročnej metodiky, je pravdepodobne ešte odkazom na jeho minulosť fyzika.
Výber lokality, ktorá predchádza samotnému fotografovaniu, predstavuje pre umelca rozsiahly časopriestor rozprestierajúci sa cez viacero krajín a niekedy aj rokov. S obľubou si vyberá torzá priemyselných fabrík v Ázii, opustené továrne vo východnej Európe či surovú nemeckú architektúru. Zachytáva ich trojrozmernosť (línie, rozmery) aj ich drsnú estetiku.
Každý z týchto priestorov premieňa na ateliér, kladie pri tom dôraz na prírodné svetlo a prítomné farby, odhaľuje bohatú škálu šedých farieb typickú pre jeho „fotografické obrazy“.
Andrej Pirrwitz sa pozerá na svet nielen očami maliara, ale aj režiséra. Umelec považuje fotografické médium väčšmi za prostriedok kompozície než za prostriedok reprodukcie. Pri výbere scény prikladá zvláštnu pozornosť objektom prítomným v jeho obrazoch. Objekty prinesené v batohu alebo priamo nájdené na tvári miesta umiestni na scénu, starostlivo ich usporiada, potom premiestni, niekedy aj odstráni v priebehu fotografovania na znak pominuteľnej ľudskej prítomnosti.
Jeho pracovným nástrojom je výlučne kamera Linhoff. Využíva techniku dlhej expozície, každá snímka je výsledkom niekoľko sekundovej až niekoľko minútovej expozície. Scéna je zachytená v priebehu dlhej chvíle, nie v priebehu sekundy. Takáto fotografia má potom tendenciu pripomínať krátku animovanú sekvenciu kondenzovanú v jednom a tom istom obrázku. Stopy minulosti daného miesta sa miešajú s tými, ktoré boli pripravené počas fotografovania. Rozlúštenie ostáva zahalené rúškom tajomstva.
Andrej Pirrwitz pracuje bez skúšok a retuší, keď vo finále nejakú fotografiu naozaj zhotoví, hovorí, že je šťastný, že ju má „bedni". Zriedka sa mu podarí vytvoriť viac než pätnásť fotografií ročne.
.
