Archív
GEOGRAFIA - GEOMETRIA
03.04. - 26.04.1997
KDE LEŽÍ DUNAJ?
Dunaj, to je vlastne zvláštna rieka. O jej počiatku sa vedú dlhé diskusie, či pochádza zo sútoku riek Brigach a Brege a či vyteká z prameňa na fürstenbergskom zámku v Donaueschingen. V Pasove nám vznikajú pochybnosti, či Inn nie je tá väčšia rieka a Dunaj si iba od tohto miesta svoj názov uzurpuje, aby odtiaľto tiekol až do Čierneho mora. Pre rieku to nie je ľahké dostať sa až tam, pretože sa musí často predierať cez skalné masívy, ako napríklad v župe Nibelungen, či v župe Struden, alebo vo Wachau, kde praveké skaly vytvárajú pôvabnú krajinu. Viedeň a maďarská brána sa potom stavajú Dunaju do cesty, ale aj pri dosiahnutí Maďarska musí v dunajskom ohybe pri Ostrihome a Vyšehrade preniknúť cez hory, aby si prekliesnil cestu do maďarskej pusty. Ak by ešte jestvovalo praveké more Thetis, Dunaj by bol u cieľa. V súčasnosti sa ale musí dostať cez Železné vráta a mnohé krajiny, ktoré na jeho brehoch odzrkadľujú čulý život a kultúrnu rôznorodosť. Sotva je na svete iný taký veľtok, kde by sa vyskytovala toľká rozmanitosť. Pri tejto rieke sa hovorí mnohými jazykmi. Mnoho národov tiahlo popri nej, alebo sa pokúšalo ju prekročiť. Niekoľko krát síce vytvára hranicu medzi jednotlivými štátmi, ale nikdy nebola hranicou medzi jednotlivými kultúrami, dá sa povedať, že ich skôr spájala. Jasne to dokazujú rôznorodé kultúry a prelínajúce sa vplyvy a bohaté dejiny rôznych výprav a ťažení, či už Húnov, Maďarov, Nibelungov, alebo, Turkov či sedmohradských Švábov. Je toto všetko nostalgia? Nie, pre Európu sa to od roku 1989/1990 stalo živou skutočnosťou. Pol storočia sa železná opona pokúšala oddeliť od seba ľudí žijúcich pozdĺž Dunaja. Zvláštne, ale vlastne to bola diskusia okolo výstavby veľkých vodných diel na Dunaji, ktorá priniesla pohyb do politiky a v konečnom dôsledku viedla k poznaniu, že ľudia už nežijú oddelene pozdĺž tohto veľtoku, ale naopak - spoločne. Toto spolužitie nie je bezproblémové, bolestné konflikty sprevádzajú túto rieku. Je ale nádej, že sa z rôznorodosti života vytvorí spoločný zisk. Kde inde nájdete také územie, kde sa na krátkych vzdialenostiach nachádzajú impozantné mestá, ktorých dejiny a súčasnosť sa vo veľtoku zrkadlia Práve v súčasnosti vyšli dva romány o Dunaji, od Claudia Magrisa IL DANUBIO a od Petra Esterházyho DUNAJ. Tersťan a Maďar hľadia do budúcnosti, vychádzajúc z poznania všetkých tých deformácií, ktoré sa udiali za uplynulé tisícročie. Reč umenia nás môže spájať. Hudba to už robí po stáročia a sila výtvarného umenia nám otvára možnosti hlbokej reflexie. V tomto storočí sa pozdĺž tohto veľtoku vyskytlo veľa vírov, úskalí, povodní a katastrof. Dnes Dunaj ale zase spája - prostriedkom je kultúra. Kultúra - to je uzmierenie, dnes viac ako kedykoľvek predtým. Kultúra sa dostáva pojmovo na miesto sociálneho, dokonca politického a má za úlohu inštrumentovať kvalitatívnu mierovú politiku v strede Európy. György Konrad to formuluje nasledovne: Stredoeurópanom je ten, ktorého štátna príslušnosť je do istej miery strojená a nezodpovedá celkom jeho cíteniu pre realitu. Stredoeurópanom je ten, ktorého rozdelenie nášho svetadielu zraňuje, prekáža mu, znepokojuje ho a obmedzuje. Z našej polohy vyplýva istá filozofia, filozofia paradoxných prostriedkov, ktorá by v podstate vlastne mohla byť základom európskeho svetonázoru. My sme projektom, kultúrnym zväzkom, rytierskym rádom v literatúre, sme majstrami ambivalencie, profesionálnymi výrobcami problémov. V našich kultúrach sa prelínajú rôzne časové vrstvy. Nie sme jednodimenzionálna spoločnosť, nemáme ešte racionálnu prehľadnosť, neidentifikujeme sa s našimi formálnymi inštitúciami, my nie sme bezproblematicky identickí s našim zdaním. Táto cesta nie je ľahká, je často kľukatá ako samotný veľtok. Kto už ale môže ísť priamou cestou? Pozdĺž Dunaja sa rozprestierajú malebné zákutia, skryté krásy, nám prichádza na pomoc: Iba ak si zvolíme okľuky, môžeme existovať. Keby všetci išli najkratšou ktoré treba objaviť. Hans Blumenberg cestou, do cieľa by prišiel iba jeden. Európa sa nikdy neriadila princípom strnulosti. Európa je proces ako jedna rieka. V strede Európy, v prúde času, sa dnes tento pohyb uskutočňuje. Záleží na nás, ako sa danej šance - Dunaja ako nádeje - chopíme. Tá nám dáva možnosť orientovať sa a vylúčiť, že sa od kurzu odchýlime. Vodná cesta nám dáva nádej na čo najužšie spojenie, na časté návštevy, na spoznávanie jeden druhého. Dunaj nám môže umožniť nájsť novú Európu. Dunaj ostáva i naďalej našim osudom v strede Európy. A tok času sa musí stať tokom budúcnosti.
ERHARD BUSEK
KONKRÉTNE O EURÓPSKOM UMENÍ.
Úmyslom vydavateľa, galeristu Petra Lindnera z Viedne bolo zhromaždiť pri príležitosti rakúskeho milénia “konkrétnych” umelcov z dunajského regiónu. Z hľadiska celosvetového rozšírenia konkrétneho umenia nestálo vlastne nič v ceste takémuto “geografickému” výberu. Všade sa “konkrétne” pracuje a - ako vidno - pozdĺž Dunaja v obvzláštnych premenách; podobne ako je premenlivý samotný veľtok.
Vzťah k dunajskému regiónu pri voľbe umelcov neznamená žiadne ohraničenie, či obmedzenie. Ich diela vznikli v európskej tradícii tohto umenia. To znamená napríklad, že u všetkých umelcov sa s porozumením stretla požiadavka dodržania štvorcového formátu. Problémové pole štvorca v jeho precíznej forme sa zdá, že je tu, v Európe, predurčené pre konštruktivistické meditácie. Keď na porovnanie vezmeme práve tak známy čínsky štvorec - ako sa pôvodne maľoval, poťažne písal štetcom, je evidentný jeho celkom iný zmysel.
“Západniarske” zaobchádzanie so štvorcom je také, že prísnej, precíznej predlohe odpovedá umelec individualistickou intuíciou. Tu si treba pripomenúť slová Josefa Albersa, ktoré po mnohých rokoch hľadania našiel ako odpoveď na výklad Paula Kleea o “exaktných pokusoch v odbore umenia” (1929), kde Klee hneď úvodom konštatuje: “My konštruujeme a konštruujeme a pritom je intuícia predsa stále dobrá vec”. Albers nahradil “a predsa” svojím “pretože” - pretože intuícia je dobrá vec. Tak možno usudzovať, že Albers vidí konštruovanie priamo ako funkciu intuície.
Zbierka desiatich dunajských “konkrétnych” v predkladanej mape, je od diela ku dielu zásadne odlišne koncipovaná. A ako môžeme v posledných rokoch vždy opätovne pozorovať, ďalším dokladom toho, že vynaliezavosť “konkrétnych” umelcov pri koncipovaní vo, pri a so štvorcom, je nevyčerpateľná.
Všetkým prácam je spoločný moment pohybu. Dosiahne sa rôznymi spôsobmi: priradením elementov, farbou, provokatívnym delením a v jednom prípade kaligrafickým duktusom nanášania farby. Spoločné črty spoznávame pri používaní geometrických plôch, pásov alebo priamych línií - ale aj to s výnimkami. Ak sledujeme tok rieky ako červenú niť, môžeme si celý ensemble predstaviť ako Dunaj medzi jeho prameňom a ústím, teda ako živo sa meniace pracovné pole.
Neďaleko prameňa býva a pracuje Jo Niemeyer. Svojím porozumením pre konštruktívne prostriedky zahrňuje do svojej práce celú zemeguľu, ako aj design a architektúru lokálneho prostredia. Škoda, že jeho projekt “Dvadsiatimi krokmi okolo sveta”, (kvôli analogickému striedaniu jeho témy), nebol ešte realizovaný. Dýcha z neho veľkosť dunajského priestoru . V tlačenej grafike sa obmedzuje na konštruktívne základné farby, vrátane čiernej a bielej. Proporcie plôch a farieb sú v jasnom súlade a spôsobujú veľkorysú jednoduchosť a monumentalitu.
Vzťah k žltej a čiernej, ktoré sa často interpretujú ako “nebezpečie”, patrí už po mnoho rokov k repertoáru Josefa Linschingera. Vystupuje u neho ako tvorivý dualizmus, ktorý formálne vyvoláva pokusy poznania, s množstvom variácií. V tomto prípade nie je možné sa inak orientovať, iba tak, že ide o perspektivistický únik jedného, jednoduchými prostriedkami zhotoveného, dvojdimenzionálneho útvaru.
Roland Goeschl, rodák zo Salzburgu, desaťročia spätý s Viedňou, vlastne s Dunajom v krvi, starý majster konštruktivne/konkrétneho umenia v Rakúsku, je taktiež zastúpený jedným dielom. Počnúc “schodnými” sochami až po grafické listy pracuje konzekventne s farbami - žltou, červenou a modrou. Svojou prácou v tomto albume opätovne dokazuje istotu a konečnosť návrhu. Prenikanie farebných plôch rôznymi smermi s dominantnou modrou, je aj prenikanie do hĺbky. Všetky protipohyby sú vyvážené: je tu evidentná konštruktívna skúsenosť s farbami, plochami a telesami.
Milan Dobeš zo Slovenska prispieva do zbierky najjednoduchšou, kinetickou formuláciou. V priestore sa pohybujúce dva polkruhy, v odlišnej modrej farbe, sa divák snaží spojiť do uzavretého kruhu. To však nie je, i pri rovnakom priemere, vďaka nepatrnej rozdielnosti v objeme, možné. Pokusy o spojenie však budú pokračovať ďalej.
Príspevok z Maďarska - od Janosa Fajo - žije z kontrastu komplementárnych farieb, červenej a zelenej a ich plošného protipohybu. Zdá sa, že sa tento v strednej, vodorovnej línii stabilizuje, aby ale v nasledujúcum momente nášmu oku zmizol. Každopádne je to kontrastuplné stretnutie.
Čo všetko sa odohráva v práci Lojze Logara zo Slovinska? Motív Dunaja? Na pomoc si je potrebné vziať starý popis konkrétneho umenia zo štyridsiatich rokov. Iba tak je možné tento list zaradiť. Vtedy nebola pre pojem konštruktívne umenie smerodajná iba geometria a matematika, ako je tomu dnes. Zastúpená bola aj psychická, ale práve tak nepredmentá konkretizácia. Cez viaceré vrstvy štrukturovaného priestoru zjavuje sa vzdialené pozadie. Pred tým sa nachádza s kaligrafickým duktusom napísaná sieť. Pred ňou nás iritujú dva zvislé, štrukturálne vzory. Jeden prechádza zvisle, druhý ako kus plotu, stredom. Vzory voľnej zručnosti a stability si úspešne protirečia.
Julije Knifer, najstarší účastník, pochádzajúci z Chorvátska, je v európskom koncerte konkretistov už dávno doma. Vystačí vôbec s najjednoduchšími prostriedkami umenia a stal sa tak veľkým mágom. Vytvoril svojim, z línii a pásikových línií zloženým, vinúcim sa pásom všetky mysliteľné, vnemové súvislosti. Prekvapujúce však je, ako tento svoj jednoduchý prostriedok vymaňuje z reálneho vzťahu konštruktívneho umenia a vytvára z neho magické znamenie. Pôsobivý u toho je aj akt vydržanej askézy. V predloženom liste vytvára čierny meander spolu s bielou líniou magickú hru, podľa toho, pre ktoré pozadie sa pohľadom rozhodneme - či pre čierne alebo biele. Tak isto ako vlastný meander, dá sa čítať podobne ako palidrom - odpredu i odzadu.
Z Belehradu prichádza citlivý príspevok vo farbe. Veljko Vujacic je najmladším účastníkom. Položil nad deväť vertikálnych čiernych línií farebnú plochu, ktorá má funkciu závoja. Takže až na niekoľko centimetrov presvitá plocha čiernych línií, ale aj biely podklad v dvoch rôznych odtieňoch. Vývoj farby tak získava prístup do konštruktívneho umenia.
Žltá, štvorcová plocha, plná kriviacich sa a pohybujúcich čiernych pásikov - toto je riešenie v príspevku Bulhara Atanasa Vasileva. Prekonal tým všetky strnulé schémy? Je to prejav slobodného, individuálneho postoja. Pásiky sa zdajú poskladané, ak ich pozorujeme jednotlive, sú predsa natoľko disciplinované, že udržujú odstup od kraja. Spoznávame aj orientáciu na stred a zisťujeme, že pásiky nie sú zoradené na princípe náhody, ale z celého listu vyžaruje život ako spod mikroskopu.
Zbierka desiatich účastníkov nie je kompletná iba tým, že Dunaj dosiahol svoje ústie, ale aj návrhom, ktorý je protikladom práce Niemeyera. Je od Magdy Csutakovej, narodenej v Rumunsku, ktorá od roku 1976 pracuje vo Viedni. Prináša do kolekcie prácu, spočívajúcu na používaní exaktných výtvarných prostriedkov, ktoré sú ukážkou koncepčného myslenia. Umelkyňa nám predvádza, čo dokáže čierna farba. Je to najkrajšia plocha celej zbierky. Má nekonečnú hĺbku a nekonečné mlčanie. Ovšem: práca Magdy Csutakovej ako celok sa tiež pridŕža štvorca.
EUGEN GOMRINGER