Archív
EMIL FULKA
03.04. - 27.04.2008
prof. O. Dubay. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Súkromnej strednej škole úžitkového výtvarníctva v Topoľčanoch.
.
Maliar Emil Fulka (1947) vystavoval v ostatných rokoch v Bratislave, iba 2 – 3 diela na pravidelných Salónoch Spoločnosti voľných výtvarných umelcov, ako i na výstavách poriadaných Výtvarnou úniou. Jeho autorská výstava bola v Bratislave v roku 1986 v Galérii Cypriána Majerníka, v roku 1992 výstava kresby v kongresovom centre v Stupave, v roku 1997 menšia výstava v areáli Leberfinger v Bratislave. Nedávnu väčšiu expozíciu v Nitrianskej galérii (2004) videli máloktorí. I túto výstavu koncipujeme ako sondy do jednotlivých období v priebehu rokov 1974 po súčasnosť. Jeho málo známe a prekvapujúco rozsiahle výtvarné dielo – maľba, kresba, grafika, asambláže, objekty, inštalácie si však rozhodne zaslúži pozornosť v kontextoch zložitého vývoja a premien našej výtvarnej moderny a postmoderny konca 20. a začiatku 21. storočia. Emil Fulka študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1968 – 74. Bolo to po auguste 68, v období absurdnej normalizácie, ktorá blokovala priestor slobodného výtvarného prejavu i myslenia. On aj viacerí jeho vrstovníci a spolužiaci na VŠVU však aj napriek tomu, či práve preto, hľadali novú cestu vzťahov a súvzťažností dynamických väzieb človek – spoločnosť – príroda – myslenie – tvorba – sloboda – zodpovednosť. Už vtedy a pre budúcnosť sa ohlasovali nové mená absolventov od roku 1968: J. Berger, Gális, Hološka, Baron, L. Berger, Rašla, Kudlička, Harangozó, Roskoványi, Hennel, Polák, grafikov: Dusík, Rumanský, Brun, Kállay, K. Ondreička, Nágel, Polakovič, sochárov: J. Hoffstädter, Roller, Š. Tóth. Solitérmi boli: P. Ondreička, J. Bubák, A. Bugan a boli tu aj niektorí výborní „sklári“ od doc. Ciglera a dizajnéri. Pre ďalší vývoj a nové premeny bolo však dôležité voľné spoločenstvo tých, ktorí odmietali brzdy vývinu, prerušenie kontinuity a kontaktov s moderným výtvarným svetom i slepé uličky a stagnáciu. Ich nepokoj viedol k prelínaniu žánrov, disciplín a techník k pohybu po hrane, k prenikaniu do priestoru imaginácie, meditácie i ticha a výkrikov. Áno? Nie! Účastníci tohto pohybu inklinovali k akčnému i konceptuálnemu umeniu a spájal ich aj záujem o závažné, aktuálne problémy filozofie, etiky, sociálneho cítenia, ekológie. Možno tu spomenúť mená: Havrilla, Sikora, Bočkay, Kordoš, Meško, Mudroch, Laubert, Tóth, Ďurček, Meluzin... Zo starších: Mlynárčik, Filko, Želibská, Kern a z absolventského ročníka 1974: Čarný, Fischer, Fulka, Hulík, Laky, Minárik, Závarská. Oni i niektorí ďalší, smerovali svoje sondy do aktuálneho sveta a života, do reality i fantázie, do možného i nemožného, už objaveného a znovuobjavovaného. Ich tvorba bola aj variáciami na variáce a pozitívnou snahou prenikať jednoducho i zložitejšie sondami umenia hlbšie a ďalej. Sondy je aj názov tejto výstavy Emila Fulku. Jeho tvorba a program s týmto procesom vývoja nesporne súvisí, aj keď to navonok on sám hovorí skromne, v prostredí ateliéru a v určitej dobovej i súčasnej izolácii. Diela – sondy Emila Fulku skúmajú, analyzujú a vyhodnocujú najmä prírodné elementy. Živly, krajinu, jej podoby, stavy, situácie. Netýkajú sa však iba hmotných, materiálnych prvkov a fyzikálnych javov. Rovnako dôsledne prenikajú tieto sondy do „duše“ krajiny, do sféry pocitov, myslenia a následného poznania. Ich podstatou je empatia – vciťovanie. Ním preniká do archetypov zeme, hliny, pôdy, kameňa, dreva, vody, vzduchu i ohňa, ale aj do času a priestoru, ľuďom daného i prisvojeného biotopu. Toho, čo je v ľudskom svete stvorené, toho čo je v ňom vytvorené, pretvorené a často aj znetvorené. Toho, čo jestvuje a pretrváva, mení sa, vzniká a zaniká, mizne pod brutálnym tlakom rôznorodých vonkajších zásahov, ktoré až nemilosrdne rozkladajú vnútro – podstatu, funkciu, účel, poslanie a zmysel našej existencie. V niektorých dielach pripomína Emil Fulka aj svoju účasť a seba ako súčasť týchto problémov (Bioarchitektúry, Dialóg – energia,
1983 – 84). Sú to citácie vlastných fotoportrétov a kresbových autoportrétov. Inde, najmä vo voľnom cykle „identifikačných“ slovných uhoľokresieb (1982 – 83), zdôrazňuje kmeňové slová – problémy: tma – svetlo, ja – ty, som – sme, moje – tvoje... Toto všetko bez zobrazenia človeka, ľudskej figúry, ale o to naliehavejšie v zmysle výstrahy a varovania z možného, apokalyptického údelu i večnej traumy a ohrozenia človečenstva človeka. Jeho vedomie protikladov, paradoxov a polarít, dialóg i duel, vidíme však najvýraznejšie v dielach s motívom prírody, a ľudských zásahov do nej. Nie je to však žiadna krajina prírodných krás a lyrických impresií. Už jeho staršie Pocty zeme, Eko priestory, Eko architektúry, Zásahy (1979 – 85) sú plné dynamiky a napätia. Sú to obrazy boja a utrpenia, ktoré do nich prináša mnohé desivé z nás ľudí a civilizácie: ľahostajnosť (s ktorou to začína), bezcitnosť, agresivita, egoizmus i hriešne mamonárstvo, honba za ziskom a mocou, s ktorou to často a katastroficky končí. Dávno – pradávno nás varoval sv. Ján evanjelista. Dnes sú to mnohí predstavitelia prírodných vied, filozofie, sociológie i teórie Gaia (James Lovelock, Lynn Margulis, Peter Russel...). Naša „civilizácia sa podobá zhubnému nádoru!“ Varovaním sú aj objekty, asambláže a inštalácie Emila Fulku. Neprítomnosť človeka je v nich symbolizovaná „martýriom hmoty“ i krutosťou významov niektorých predmetov – mreže, železá, klince, zámky, reťaze... To sú údery, obmedzovanie, ničenie, deštrukcia, rozpad, zánik. Iste nám to pripomína niečo zo šokantného dedičstva dadaizmu i z časovo bližšieho umenia európskeho nového realizmu či amerického pop artu. „Všednosť zla a zlo všednosti“ (H. J. Syberberg), odľudštená vecnosť, krutý pragmatizmus. „Civilizácia na hriechu“ (A. Tarkovskij), čo dnes už potvrdil aj Vatikán a čo dobre už dávno vedia všetci, teda takmer všetci, hriešnici a aj tí, nevinní. Znepokojujúce, predmetné i obrazové skladby Emila Fulku majú príznačné názvy: Narušená gravitácia, Lability v stabilite, Harmonická disharmónia (1986 – 2007). Opäť paradoxy a protiklady. Drastické zásahy do ekosystémov prírody a duchovnej i duševnej integrity človeka. Ten sa v najnovších opusoch objavuje aj v súvislosti s dvomi veľkými menami počiatkov výtvarnej moderny. Kazimír Malevič a Piet Mondrian. Malé citácie z ich odkazu ako svojské pocty. Silnejší vzťah k ich myšlienkovému a tvorivému odkazu. Malevičov legendárny Čierny štvorec na bielom (1913) ako aktualizovaný „prah senzibility, ako vnímanie nepredmetnosti“ v devastovanom svete predmetov a vecí dnešnej konzumnej spoločnosti. K tomu Mondrianovo „hľadanie reality pod povrchom motívu, pretváranie skutočnosti a strach pred skazou a zablúdením i viera v život, v jeho čistú, vnútornú aktivitu“. Predmetne, vecne i technologicky „silné“ opusy Emila Fulku s prekvapujúcim účinkom spájajú v protikladoch materiálnu a duchovnú stránku, podobu i formu diela. Sú jeho vedomou a zodpovednou sondou do problémov, ktoré žiaľ v mnohom umŕtvujú, ale stále aj oživujú život nášho sveta i nás, ľudí planéty Zem. Sme ľudia Zeme. Vážme si ju!
PhDr. Bohumír Bachratý, CSc.
kurátor výstavy
.