Archív
OBRAZ BUDÚCNOSTI (H)
05.01. - 30.01.2005
V spolupráci s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v Bratislave
.
PÉTER ESTERHÁZY
Čo prinesie?
Mňa budúcnosť nezaujíma. Mal som v úmysle uviesť text touto šviháckou vetou, ktorá vyjadruje dostatočne silný vzťah na to, aby mohla byť úvodom k albumu o budúcnosti. Nikam sa neponáhľajme s tým telom, veď nám neujde – vravievajú tí, čo spúšťajú rakvy s nebožtíkmi do hrobu. Je to pravda? Je vôbec možné, aby to bola pravda? Naozaj ma nezaujíma, kto bude novým trénerom Barcelony, koľko bude stáť kilo červených melónov, aké budú vyžrebované čísla športky a kto zvíťazí vo voľbách? Ale áno. O budúcnosti zvykneme hovoriť s väčším pátosom, nehovoríme o melónoch, ale o ľudstve a ten, kto hovorí o budúcnosti, má priam nevyhnutne na mysli veľké veci. Azda z toho pramení moja nedôvera? Alebo ide skôr o to, že o budúcnosti sa väčšinou hovorí preto, aby zodpovedala tomu, ako o nej ľudia hovoria? Ja nechcem od budúcnosti nič. Spoznať ju budem chcieť až vtedy, keď sa stane prítomnosťou, ale vtedy už naozaj. Čo ma teda na budúcnosti nezaujíma? Na to dokážem odpovedať. Ja. Všetko ostatné áno, toto nie. Nechcem vedieť, čo sa so mnou stane. (V zátvorke a úprimne musím povedať, že teraz v marci ma najviac zo všetkého zaujíma, čo bude so mnou povedzme koncom mája, ale na jednej strane to nezapadá do chodu myšlienok, na druhej strane koniec mája možno ešte ani nie je budúcnosťou, je ako červený melón, o ktorom som už povedal, že ma zaujíma.) Zdá sa, že táto zdržanlivosť je logická, veď ňou vlastne chránim svoj život, jeho pútavosť, predmet mojej zvedavosti, vášeň, ktorá ma drží pri živote. Keď sa začnem chváliť mojou zvedavou náturou, že to je základnou črtou mojej povahy, čo veru mávam vo zvyku, neznamená to vyjadrenie môjho záujmu o všetko, skrz-naskrz, v jednej, dvoch, troch, ba štyroch dimenziách? Ale áno. Vedecko-fantastický žáner ma už od raného detstva nesmierne nudil. Návraty v čase cez tunely času však zbožňujem. Priam sa z nich „vytešujem“, ako sa hovorí. Honda ma odvezie na dvor kráľa Mateja. V roku 1930 prehodím niekoľko slov s Kosztolányim. Počuj, anjelík môj, napísal som báseň, ukážem Ti, volá sa „Opojenie na úsvite“. Smerom do minulosti mi nevadí ani ja. Áno: skúmanie budúcnosti, áno: budúcnosť zbavená ja. Zmeny štruktúr: buniek, spoločnosti, kultúry, času a ich vzájomných vzťahov. Ďalej tu máme zmenu zmeny času. Pretože toto je najväčšia zmena. Čas plynie inak. Nemôžeme sa spoliehať na jeho rýchlosť, ani lineárnosť, ba ani na nepretržitosť, a keby sme naozaj chápali, čo hovoríme, bez zapýrenia by sme mohli vyhlásiť, že nemôžeme vziať jed ani na smer jeho plynutia. Táto inakosť je nielen zaujímavá (či hrozivá), ale i dôležitá, pretože bezprostredne vplýva na náš život a naše všedné dni. Balzac, Flaubert i Proust hovoria o rozdielnych životoch, pretože každému z nich plynul čas inak (Alebo naopak: plávajúc po prúde času hovorili vždy o tom istom?) Dvadsiate storočie nie je budúcnosťou devätnásteho. Možno sa toľko nezaoberáme s budúcnosťou kvôli tomu, aby sme zistili, čo bude, ale aby sme z vytušeného vyvodili závery pre súčasnosť. Ak je to teraz tak, potom to bude onak. Ale ak to bude onak, potom nech to teraz nie je tak. Teraz ešte k tomu obrazu budúcnosti. Pokiaľ sme stonali pod jarmom komunizmu, spoza západoeurópskych okrúhlych stolov znela k východnej časti kontinentu otázka: ste slobodní? Nadnes ju nahradila otázka: máte obraz budúcnosti? Ja čosi také nezvyknem mávať, z jednoduchého dôvodu, že ho nemám. A nemám ho preto, lebo viac-menej ho nemá nik. Aj oni sa to pýtajú preto a preto sa pýtajú nás, lebo jeden druhého sa neodvážia opýtať, presnejšie povedané nepatrí sa to. Ak aj existuje utópia, tá má natoľko osobnú povahu, akoby jej ani nebolo. (Keď sa utópia premení na dielo, vystúpi tým z dimenzie jednej osoby, to však nie je šanca pre okrúhle stoly.) Iná situácia nastáva vtedy, keď sa k téme priblížime nie z aspektu jazyka, logu, ale zraku. Vtedy nadobúda obraz budúcnosti iný význam. Keď aj nie menší, ale zato konkrétnejší a prízemnejší. My všetci, či už sa hlásime k vede, umeniu alebo filozofii, premýšľame o tom istom – len každý inak. Preto má príležitosť raz jedna, raz druhá disciplína. V súčasnosti sú asi na rade výtvarníci (a „výtvarníci“). Pre mňa je táto kniha v danej chvíli budúcnosťou.
Čo prinesie?
.
